Kruhy na vode
Počujem spievať kvapky dažďa,
na vode odrážajú kruhy,
zamieri ku mne vlna každá,
na slnku vznáša farby dúhy.
Počujem nôtiť kvapky rosy,
oznámia večer príchod rána,
stínajú trávy ranné kosy,
vyviera túžob ich fontána.
Zamierim s rosou k oblakom,
nestúpne smerom do neba,
pridám sa k hviezdnym tulákom,
tým viacej rosy netreba.
Vypláva slnko z mora vášní,
vysiela lúče do neba,
vyskladám túžbu z veršov básní
viac rýmov mi už netreba.
Pieseň pre bláznov
Hľadím ti rukou hebký vlas,
vyberám kvety skryté v nich,
počúvam vtákov z neba hlas,
pokrik ich lovcov vražedných.
Tvoj pohľad spáli všetko v nás,
nehľadím stále na teba,
tvoj úsmev hladká dušu zas,
som zahľadený do seba.
Nesmierne diaľky, sám preletím,
bez čaju šálky, nedoletím,
plávaš za slnkom, v zaliatej lúke,
zo svetla člnkom, bez vesla v ruke.
Sedíme spolu na vlne,
čakáme opäť súmrak snov,
na konci v diaľke úplnej,
zahrám Ti pieseň pre bláznov.
Nie som ten blázon z mladých čias,
čo stával vonku s gitarou,
sledoval pohyb Tvojich rias,
s tou melódiu prastarou.
Chodili sme do tanečnej
Vystúpil som z autobusu,
na zástavke, na konečnej,
pobehol som, dal do klusu,
už som meškal do tanečnej.
Vošiel som tam celý bledý
mal som nové sako, boty,
kúpil som si kabát, šedý,
nech naplním mužské kvóty.
Na javisku hudba hrala,
tango, rumba, foxtrot, čača,
tam posledná slečna stála,
zbadal som, že ku mne kráča.
Ešte dnes mi nohy stonú
keď si občas nato zmyslím,
nevedel som, váži tonu,
jej pohľad bol smutný, kyslý.
Sálou niesla sa muzika,
netrafil som prvú dobu,
hryzol som si do jazyka,
zhodil som ju, tú osobu.
Stúpil som jej na topánku,
jeden, dvakrát? Neviem ani,
v rytme tanga udriem sánku,
s jej parochňou v mojej dlani.
Letím vzduchom na parkete,
v rytme tanga, čača, rumby,
vycvičená na baskete,
padám k zemi s tónmi zumby.
Pád bol siný, veľmi, hrubý
dopadol som na podlahu
tam zostali predné zuby
chválili ma za odvahu
Kto nechodil do tanečnej
nepochopí túto vôľu,
že z lekcie záverečnej
ušiel som pre veľkú smolu.
Chodili sme do tanečnej
tancovali všetky tance
v tanci túžbe nekonečnej
spoznať v tanci svoje šance.
V obraze rám
Mám v obraze rám,
s portrétom bezmenným.
V ňom tiahly chrám
maľoval anonym.
Mám štetcov pár,
sfarbami pestrými,
dám farbám tvár,
s očami modrými
Čas vytvára podobu nádeje,
zas odovzdá túžbu nám
Tam, kam chodím sám,
stretávam krásu hôr
v nich počúvam
zladený stromov zbor,
Poď, so mnou tam,
lúka tvár nezmení,
tam, kde piesne hrám,
s predstavou krásnych dní.
Snár z klobúka
Túžbou sa svet môj nenapĺňa,
vrásku na tvár mi poznačí,
láskou ma kvet Tvoj nezahŕňa,
nádej k životu nestačí
Sám hľadám ťa v radoch stromov,
márnim len čas čakaním,
búrim sa dnes bleskom hromom,
trávim ho zas hľadaním.
Máš krásnu tvár ponúka jar,
z klobúka snár,
nie je to sen, žijem ten deň,
s tebou už len prekrásny sen,
vidím ho sám, keď v noci mám,
v predstavec chrám,
túžby sa vzdám, podám ju nám,
pieseň zahrám nešťastných drám,
ktorých sa vzdávam.
Rockenroll z dolnej ulice
V dávnych časoch keď som ešte chlapec bol
počúvali všetci iba rockenroll
bol to príznak – krásny príznak
všetci ľudia mladí, mali sme ho radi
bol to príznak.
Rockenroll sa niesol dolu ulicou,
divili sa chlapci, čo šli s udicou,
ryby chytať, na drik chytať,
pár akordov znelo, na tú dobu smelo
išli chytať.
Tak sme počúvali všetci Elvisa,
každý chcel mať vlasy ako bitlsák,
bol to príznak, módy príznak,
zvony nohavice, do školskej lavice
módy príznak.
Veľmi skoro odhodil som klasiku,
počúval som rockenroll na „laxíku“,
chcel som zahrať,dobre zahrať,
tóny na gitare, v pomyslenom bare
dobre zahrať.
Počúvali náš rockenroll dievčatá,
vypadla im slza z oka dojatá,
bol to príznak, lásky príznak,
spolužiačka kráska, bola z toho láska,
lásky príznak.
Na gitare hral som v parku rockenroll,
mráz po tele poslucháčom prebehol,
bol to zázrak, hudby zázrak,
rockenroll a Stouni, dodnes v ušiach zvoní
hudby zázrak.
Ked padá strom
Leť krásou tých údolí,
tam nenájdeš svár,
keď pohľad ťa zabolí,
sadni si na konár.
Tam v holom údolí,
v sĺz mokrom úbočí,
na stráňach v ich okolí,
krása láskou útočí.
Strácam nádej zmieru,
vrátte svetlo k nám,
sen nachádzam,
s ním Boj nezvádzam,
Slnku lúče odovzdám.
Dážď ťa kvapkou dnes zobudí,
padne ti na čelo,
vnorí sa do ľudí,
ochladí im telo.
Ked stromy padajú,
dvorany prírody,
súboje zvádzajú,
neveria v náhody.
Tam v chrámoch pokoja,
kde čas sa zastaví,
kde rany sa zahoja,
dušu ti uzdraví.
Zvádzaš súboj stromov,
kráčaš pláňou sám,
keď padá strom,
a s ním život v ňom,
Je posledným smutným dňom.
Prales hviezd
Tvoj úsmev naberám rukami z oblakov,
tvoj smiech znie nebesám na vlne rozpakov,
vyplávaš s nádejou len slnečných dní,
zoznámiš nás s dejom príbehov zlých.
Nehľadáš moju tvár tam v pralese hviezd,
prečítaš hviezdny snár, chceš mi jednu zniesť,
tú, z nočnej oblohy, čo padá smerom k nám,
preletí obzory modrobielych rán.
Predstavám príbehov už neveríš,
nestrácaj nádej a smiech,
pozbieraj si slzy, zavri ich do dverí,
roztopia smútok a sneh.
Lúky za dedinou
Vždy keď zarána, senom zaváňa
lúka za dedinou,
tam sa snúbi vôňa kvetou,
s láskou tou jedinou.
Slávik šveholí, smútok prebolí
na lúkach za dedinou,
nádherný kraj, každý chce sa
stretnúť s dievčinou.
Drozdy lietali, piesne spievali
na lúkach za dedinou,
chodník do polí, medzi topoly,
vedie tou húštinou
Rieka ich míňa, každý spomína
na lúky za dedinou,
Slnko svieti s lúčmi v sieti
nad tou dolinou.
Tam sme sedávali, v tráve vysokej,
túžbu schovávali v láske divokej,
vietor hladil tváre trávou skosenou,
…vôňa sena pokosená
s vetrom letí nad vodou,
slnka lúčmi obklopená žiari pohodou.
…Tam na lúke za dedinou
spieva pieseň aj rieka,
v tomto kúte nachádza sa krása vidieka.
Pieseň slov
Hráš pieseň slov v závetrí tónov pár
s ňou prichádza zasnená ženská tvár,
dáš nájdeným nádejným strunám tón,
Čo prehráva staručký gramofon.
Ked noty nám za noci zaznejú,
keď hviezdy sa tej piesni vysmejú.
Máš toľko slov ako hviez v nebesách,
vietor ich hrá na stromoch, klávesách.
Keď úsmevy vnoria sa do tváre,
keď naplníš notami poháre,
hráš na strunách zladených v jeden hlas,
ten naladí čakaný slanka jas.
Máš toľko slov ako hviez v nebesách,
vietor ich hrá na stromoch, klávesách
dáš nájdeným nádejným strunám tón,
čo prehráva staručký gramofon.
Krásne svety
Láska snov k nám dnes vchádza,
skrátka lov v srdci zvádza,
krátka noc s vetrom pláva,
blázna moc s hviezdou spáva.
V záhrade lúk zbieram slová,
nájdem klobúk, slnko schovám,
vnášam ich už do dlaní,
slovom ti srdce zraní.
Prázdny deň večer končí,
básní dej nádej skončí,
kráča už k túžbe smerom,
múza jej stúpa telom.
Hádanka slov prázdne vety,
závraty mám, krásne svety.
vzdávam sa, strácam silu,
zvádzam ťa v každú chvíľu.
Bigbíťak Fero
Každý o ňom vedel, že je bigbíťak,
počúval ho takmer každý deň,
každý večer pozapájal magneťák,
lovil piesne, menil rodokmeň.
Hudba znela vôkol samý decibel,
chodili sme k nemu do bytu,
fotky, platne pásky ďalší nezmysel,
týkalo sa všetko bigbítu.
Motív Hudby všade samé plagáty,
cigarety, víno, alkohol,
u Feriho viseli vždy kabáty,
alkohol ho občas premohol.
Do bigbítu ladili sme gitary,
smerovali na nás repráky,
sledovali frázu, či sa vydarí,
bola iná, nemal mindráky.
Chodili sme na koncerty,na bigbít,
vlasy padali nám na uši,
podľa vzoru našich celebrít,
vraveli nám: „To sa nesluší“.
Dlhé vlasy a nádherná muzika,
oddaní sme boli bigbítu,
ešte dnes nám všetkým srdce odmyká,
keď bežím Ferovi do bytu.
Dneska už tam bigbít nikto nehráva,
plagáty na stene zostali,
vbigbítovom byte Feri nespáva,
bigbít zmizol, tóny zostali.
Dážď
Dážď steká po tvári,
hrá pieseň novú,
nájsť tóny sa darí,
dá lásku znovu.
Zvlášť, keď hudba zneje,
máš mokrú tvár,
plášť z rosy nádeje
má kvapiek pár.
Plán lásky nemáš,
hráš drámu sám.
Dáš mi tam kvapky do dlaní,
rosa ma nezraní.
Drám ťažkú oponu
dá láske dej,
vzdáš túžbe poklonu,
dážď kvapká z nej.
Tvár mokrá od dažďa,
pár snom uverí,
sen zahnať vie každá,
nás nerozdelí.